Neviem! Jedno krátke slovo dokáže ukončiť rozhovor skôr, než sa vôbec začne. Rodičia sa snažia zistiť, čo sa stalo, prečo dieťa nesplnilo povinnosť alebo ako dospelo k určitému rozhodnutiu. Odpoveďou je opakovane iba „neviem“. Ako bolo v škole? Dieťa nevie. možno tam nebolo. Pritom vieme, že bolo. Ako dopustil, že má z písomky štvorku? Nevie. Alebo je to inak? Niekedy ide o úprimnú neistotu, inokedy o neschopnosť vysvetliť vlastné pocity. U niektorých detí sa však z tejto odpovede stane osvedčený spôsob, ako sa vyhnúť vysvetľovaniu, zodpovednosti alebo nepríjemnému rozhovoru.
Rozpoznať rozdiel je dôležité, pretože každá z týchto situácií si vyžaduje trochu iný prístup. Rovnako tak každé dieťa a jeho fáza dospievania, či situácie v jeho vnútri.
Odpoveď „neviem“ nemusí znamenať nedostatok vedomostí
Schopnosť pomenovať vlastné myšlienky, pocity a dôvody konania sa u detí vyvíja postupne. Dieťa môže presne vedieť, čo urobilo, ale nemusí rozumieť tomu, prečo sa v danej chvíli zachovalo určitým spôsobom. Impulzívne rozhodnutia, frustrácia, strach alebo hnev nie vždy vznikajú na základe vedomej úvahy, ktorú možno spätne jednoducho vysvetliť. Najmä mladšie deti majú obmedzenejšiu schopnosť analyzovať svoje správanie. Staršie deti už dokážu lepšie opisovať príčiny a následky, ale ani školský vek automaticky neznamená schopnosť rozumieť všetkým vlastným reakciám. Svoju úlohu zohráva temperament, emocionálna zrelosť, slovná zásoba aj skúsenosti s komunikáciou v rodine.
Odpoveď „neviem“ môže súvisieť aj s obavou z reakcie dospelého. Ak dieťa očakáva krik, výčitky alebo trest, môže zvoliť čo najkratšiu odpoveď, aby neprezradilo niečo, čo by jeho situáciu zhoršilo. Podobne reaguje dieťa, ktoré je unavené, preťažené alebo potrebuje viac času na premyslenie. Existuje však aj odlišná situácia. Dieťa dokáže bez problémov rozprávať o svojich záľubách, hrách či kamarátoch, no pri povinnostiach a nepríjemných témach sa jeho komunikácia náhle obmedzí na jediné slovo. Práve tento rozdiel môže rodičom napovedať, že nejde výlučne o problém s vyjadrovaním.
Alebo vyhýbanie sa zodpovednosti
Deti si postupne osvojujú spôsoby správania, ktoré im pomáhajú dosiahnuť určitý výsledok. Učia sa nielen z pokynov dospelých, ale aj z následkov vlastného konania. Ak určitá reakcia opakovane vedie k ukončeniu nepríjemnej situácie, pravdepodobnosť jej ďalšieho použitia môže narastať. Aj odpoveď „neviem“ sa môže stať takýmto naučeným spôsobom komunikácie.
Dieťa napríklad nesplní domácu úlohu, neodloží si veci alebo poruší dohodnuté pravidlo. Namiesto vysvetlenia dôvodov odpovie jedným slovom. Rodič sa pokúša pokračovať v rozhovore, odpoveď sa však nemení. Po niekoľkých neúspešných pokusoch dospelý rozhovor ukončí, prestane naliehať alebo problém vyrieši za dieťa.
Výsledkom môže byť skúsenosť, že stručná odpoveď pomáha vyhnúť sa nepríjemnému vysvetľovaniu. Alebo sa vyhnú ďalším povinnostiam. Mladší súrodenec príde poprosiť o pomoc s prejdením levelu v hre a starší odpovie „neviem“ nie preto, že by nevedel prejsť hru, ktorú prešiel už niekoľkokrát. Vie, že odpoveďou vyrieši to, že sa mu nechce venovať súrodencovi. Iná vec je, či mu to mladší uverí. Ak sa podobné situácie opakujú, správanie sa môže upevňovať. V psychológii sa tento princíp vysvetľuje aj prostredníctvom negatívneho posilňovania, pri ktorom odstránenie nepríjemnej situácie zvyšuje pravdepodobnosť správania, ktoré k nemu viedlo.
Takýto mechanizmus však automaticky neznamená, že dieťa vedome manipuluje rodičmi, alebo so súrodencami. Niekedy sa iba naučí najjednoduchšiu dostupnú reakciu a používa ju bez hlbšieho premýšľania. Riešenie príde ako lusknutie prsta. Inokedy už dobre rozumie tomu, že krátka odpoveď výrazne skracuje nepríjemnú komunikáciu. Alebo povinnosť odísť od vlastnej zábavy, aby sa dalo pomôcť v zábave niekoho iného.
Rozhodujúce je sledovať okolnosti. Ak sa „neviem“ objavuje predovšetkým pri vysvetľovaní vlastných rozhodnutí, pri domácich povinnostiach alebo po porušení pravidiel, môže ísť o vyhýbavé správanie. Ani vtedy však nemožno bez ďalších súvislostí vylúčiť neistotu, hanbu alebo obavy z konfliktu.
Neustále naliehanie môže komunikáciu ešte viac zhoršiť
Pri opakovaných vyhýbavých odpovediach vzniká riziko začarovaného kruhu. Rodič požaduje vysvetlenie, dieťa odpovedá stručne, dospelý zvyšuje tlak a dieťa sa ešte viac uzatvára. Z pôvodne jednoduchého problému sa stáva konflikt o samotnú komunikáciu. Dlhé vypytovanie nemusí viesť k lepšiemu pochopeniu situácie. Pri emocionálnom rozrušení navyše môže byť pre dieťa ťažšie sústrediť sa na súvislé vysvetľovanie. Rodič tak niekedy venuje viac energie získaniu odpovede než riešeniu pôvodného problému.
Dôležité je tiež nežiadať od dieťaťa vysvetlenie za každú cenu. Nie pri každom nesprávnom rozhodnutí existuje jasne pomenovateľný dôvod. Dieťa môže niečo urobiť z impulzu, zo zvedavosti alebo bez premyslenia následkov. Opakované požadovanie presnej príčiny môže viesť aj k tomu, že si začne vytvárať dodatočné vysvetlenia len preto, aby rozhovor ukončilo. To však neznamená, že rodič má akceptovať odmietanie komunikácie ako trvalé riešenie. Dieťa nemusí vždy vedieť vysvetliť, prečo niečo urobilo, ale postupne sa musí učiť prevziať zodpovednosť za svoje konanie.
Iná situácia nastáva pri medziľudských konfliktoch, ubližovaní alebo opakovanom porušovaní hraníc. Tam má rozhovor o správaní väčší význam, pretože dieťa sa potrebuje naučiť rozpoznávať dôsledky svojich rozhodnutí aj pre ostatných. Aj takýto rozhovor však môže byť stručný, vecný a vedený v čase, keď už emócie ustúpili. Odborné odporúčania v oblasti detskej komunikácie zdôrazňujú význam konkrétnych a zrozumiteľných pokynov. Všeobecné požiadavky môžu byť pre dieťa náročnejšie než jasne pomenovaná úloha. Pomáha tiež primeraný čas na odpoveď, najmä ak dieťa potrebuje usporiadať myšlienky.
